O mojej viere v Boha

Bez kurátorských príkras:

Nie som človek, ktorý sa nutne musí živiť umením, ani sa môj život netočí iba kolo umenia… Povahovo som otvorená rôznym skupinám ľudí, nie som snob, ktorý ľuďom udáva smer, akým spôsobom je sa vhodné vyjadrovať o svojom živote, viere, poslaní, ale som vnímavá na dobro a zlo…

Mám nervovosvalové ochorenie – Svalovú dystrofiu, ktorá mi nedovoľuje robiť v živote mnoho vecí, preto si ani nemyslím na základe toho, čím som si v živote prešla, že je umenie zmyslom môjho života, je len jedno z nástrojov, ako ľuďom hovoriť o tom, kým som, aj keď sa ma umenie z rôznych smerov dotýka. Mojim poslaním v živote je skôr ukazovať ľuďom podstatu bytia, zmysel života, cestu k Bohu, aj prostredníctvom umenia, viac než žiť umenie, v ktorom človek nemusí nachádzať zmysel.

Stačí sa na mňa pozrieť, už som začala používať inv.vozík, a človek sa nie raz zamyslí. Vznikajú rôzne strety a situácie, ktoré majú význam. Nie sme tu len tak náhodou.

Myslím, že mám mnoho talentov, ktoré z dôvodu ochorenia plne nevyužívam. Jedno z nich bolo, je aj písanie. Priznám sa, že som už dlho nič o sebe nenapísala, nevediem si denník ani nič podobné… Začalo ma už veľa vecí v spoločnosti štvať, aj to že som ticho, a nechávala na iných ticho pôsobiť seba, aby iní konali, nie ja. Bola som akoby tichý usmerňovateľ, ktorý ticho ukazuje ľuďom cestu k Bohu, no možno je čas aj znovu písať…

Preto aj pôjdem hneď k veci… popíšem pár statí o tom ako sa napr. moja viera v Boha začala rozvíjať od detstva až do dnes.

Som kreatívny človek, len nestíham aj žiť, aj viesť, starať sa o iných, aj tvoriť, a to všetko naraz, ale snažím sa už žiť život, tak ako príde, neoddeľovať…

Myslím, že hovoriť o viere v Boha aj v dnešnej dobe zmysel má, pretože je mnoho ľudí zahltených do seba, svojich problémov a úspechov, životov priam natlakovaných, a ja by som tento tlak chcela aj svojou časťou trochu zmierňovať, poukazovať na to, že život v tomto uponáhľanom svete zmysel má, aj tým, že začnem trochu znovu o sebe aj písať, a byť do takej miery, ako sa len dá, otvorenou. Nie vždy som takou bola. V podstate vo vnútri úprimná hlavne pred Bohom som.

Lebo “tesná brána a úzka cesta, vedie do života a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.” (Biblia)

Viera prichádzala akosi prirodzene, nenútene do môjho života adekvátne vekom.

Môj štýl v písaní sa bude priebežne písaním asi cibriť, tak sa obsah bude mierne možno meniť, ale podstata ostane. Snáď to dám.

Je niekedy čas písať, inokedy zas čas konať… facebook je výstavná skriňa, kde sa ľudia snažia propagovať zo seba to najlepšie, alebo najhoršie, v snahe sa bubline zapáčiť alebo ubližovať.

Som free, nemám až tak potrebu páčiť sa ľuďom, ale svoje súkromie si už pribúdajúcim vekom na soc.sieťach strážim.

Možno to rozprávanie bude nudiť, ale kto veľmi bude zvedavý, si prečíta…

Moja prvá skúsenosť s vierou bola s mojou babkou, keď sa vedľa mňa pred spaním v posteli modlievala ruženec, z malej modlitebnej knižky… mala takých knižiek veľa aj sošiek Panny Márie a Ježiša… veľa času v detstve som trávila s babkou… brávala si prvorodených zvlášť na starosť, neviem prečo; ale s babkou mi bolo dobre, veľa som sa od nej naučila. Dala mi veľa praktického aj duchovného do života. Do kostola som s ňou chodila málo, bola som tuším v kostole s babkou možno asi dvakrát v živote, ale veľa sme spolu chodievali na cintorín polievať kvety atď. Nemohla som chodiť s babkou do kostola, otec nechcel, bol policajt, komunista, člen mestského zastupiteľstva v časoch komunizmu, o vieru sa moji rodičia nezaujímali, a nás ako deti k viere v Boha nijako neviedli, ale moja skúsenosť s babkou ostala, aj keď som Biblii a tým číselne zoradeným veršom a textom ako dieťa ešte nerozumela, som spontánne vieru v Boha začala prvýkrát praktizovať v siedmom ročníku na základnej škole na wc, počas každej prestávky, som sa chodila krátko modliť, prežehnávať, moji spolužiaci o tom nevedeli, len videli, že som sa od nich oddelila úplne do poslednej lavice sama, a skončila som tento siedmy ročník s vyznamenaním, ostatné som skôr flákala.

Neskôr až v čase strednej školy v sedemnástich, keď som sa prvýkrát stretla s jednou osemnásťročnou kresťankou, babtistkou z Komárna a jedným päťnásťročným katolíkom z Lučenca, v kúpeľoch v Rajeckých Tepliciach. Boli to moje prvé kúpele po diagnostikovaní nervovosvalového ochorenia – Svalovej dystrofie. (Môj život v tom čase zrazu zosmutnel, dostala som sa do depresie, začala som sa v škole viac od ľudí oddeľovať, byť viac samotárska, moje fyzické sily, tempo sa nestačilo vyrovnávať zdravým ľuďom, tak som sa ponorila výlučne len do štúdia a bola rada, keď som školu dokončila. Bolo to obdobie strachu, hanby, vyrovnávania sa s nervovosvalovým ochorením, začalo ma to viac ťahať k hlbšiemu prežívaniu, k úvahám o živote, k pokore, zrazu slohové práce, ktoré som nemusela, rozkvitali. Možno to život aj tak zariadil, že som stretla aj pár v Boha veriacich ľudí, ktorí ma posúvali v duchovnej oblasti vpred) Nechala som sa len tak zo srandy katolíkom naučiť modlitbu ”otčenáš a zdravas”, a od babtistky som dostala poštou s dopisom knihu Starý zákon, časť Biblie, ktorej som vôbec nerozumela, ma nijako nenadchýnala, až na pár hriechov a vojen, ktoré som tam zachytila, ma desili. V tom čase som bola otvorená rôznym prúdom východných náboženstiev, a pamätám si, že som v kúpeloch znovu v Rajeckých Tepliciach (chodievali sme spolu so sestrou len tam), stretla jednu čipernú takmer deväťdesiatročnú babku, ktorá praktizovala hinduizmus, robievala v kúpeloch i semináre. Raz prišla aj ku mne na izbu, a nechala som si ňou uvoľňovať čakry… a popritom som sa pozerala na veľkonočnú pohľadnicu s obrázkom Ježiša. Dokázala som v tom čase posielať bolesť hlavy, zubov do dažďa, učila som sa čítať zo snára, veštiť z rúk, čo som aj skúšala praktizovať na iných, niektorí si v kúpeloch dali mnou čítať z ruky, ale ja skôr z predlohy, podľa knihy, zaujímala som sa i o kvalitnejšie, seriózne horoskopy podľa dátumu, času a miesta. Toto bolo také moje duchovno. Cvičila som jógu, tibetské cvičenia, meditácie, mala doma oltárik, po stene citáty, moje maľby, pohľadnicu Ježiša… Keď mama videla, že sa o duchovno nejak viac zaujímam, kúpila mi jednu knihu, dosiahla som v meditácii na pár sekúnd asi vrchol, ale potom už viac nie, nevedela som východné náboženstvo v praxi uchopiť, šlo len o druh cvičení, meditácie. Raz som sa vybrala v noci na balkón zameditovať, a nedarilo sa mi, myšlienky ma viedli ku stvoreniu sveta, zeme, človeka ako dvoch pohlaví, muža a ženy, k stvoreniu prírody, zvierat a viac nič, len prázdno.

Moje hľadanie zmyslu života a Boha sa adekvátne stupňovalo spolu s utrpením.

Boha som skôr vnímala ako niekoho, kto má moc nad našimi životmi, ako najvyššiu autoritu, ktorej som sa bála, no zároveň som sa napr. pred každou cestou autom modlievala, aby nás ochránil…

Znovu ďalšie kúpele som stretla popri tých predošlých ľuďoch, jedno v Boha veriace dievča so svalovou dystrofiou z Košíc, ktoré vraj chystalo nejaký výlet, že by nás spolu so sestrou pozvalo, do Dediniek. Bol to výlet s ľuďmi z východu, ktorí mali nervovosvalové ochorenie a s pár zdravými asistentami, sprievodcami, mladí ľudia, ktorí sa s nami chodili prechádzať po Dedinkách, boli to dlhé túry. Pripravovali pre nás aj program, bolo to fajn, večer sme sa hrávali rôzne hry, alebo opekali. V tom čase som praktizovala budhistické meditácie, v jeden večer ma stretlo na izbe meditovať dievča z Košíc, ktoré organizovalo ten výlet, boli sme spolu na izbe, jemne ju to zaskočilo, nepovedalo nič… iba že asi, že tiež voľakedy meditovala. Neskôr som na konci výletu zistila, že tí zdraví boli, sú dodnes kresťania, a že to bol taký integračný tábor medzi chorými a zdravými, že to bol nejaký projekt na ktorom to dievča z Košíc pracovalo… ako ekonómka v jednom kresťanskom o.z. v Košiciach v Evanjelickej cirkvi, ECAV. Pripravovali nám na konci balíčky na rozlúčku a pribaľovali tam aj malú modrú knižku “Gideonku”, Nová zmluva a Žalmy. Tak som im povedala, že doma mám tiež Bibliu, ale že ju nečítam. Do tej modrej som sa zapozerala, a na zadnej strane bol priestor sa podpísať, tak som sa tam podpísala a cestou domov som premýšľala o ďakovnom dopise na rozľúčku, vtedy ešte nebol facebook a msg, tak som si s nimi neskôr začala dopisovať, pretože keď som sa doma začítala do tej Gideonky, začala som jej rozumieť, otvoril sa môj duchovný zrak a pochopila som Novú zmluvu ako posolstvo o živote, reálnom duchovnom rozmere, ktorý mi bol doposiaľ zahalený, začalo ma to baviť, žasla som, že môj duchovný stav neodchádzal ako pri budhizme, ale že bol trvalý, a zisťovala som postupne tajomstvá kresťanstva do hĺbky viac a viac… pochopila som, že Ježiš bol len zahalený pod prachom náboženstva a kostolov do tajomstva, ale môj stav ho odhalil v Písme a pochopila som, kým On v skutočnosti pôvodne je, kým bol, kým je dodnes… to funguje !

Pochopila som, že som bola v podstate na úzkej ceste, o ktorej sa píše v Biblii v evanjeliu Matúša, ktorá vedie do života… vojny, správy, udalosti v správach, rodinná situácia, nervovosvalové ochorenie, depresia, smútok atď. Pochopila som, že sa Ježiš v evanjeliách zaoberá životom, učí, hovorí o živote, my sme doma nemali žiadne filozofické knihy okrem otcových encyklopédií, scifi, detektívok atď., nič podobné, doma sme sa o veciach nebavili, tak som v podstate našla to, čo mi chýbalo. Utkvelo mi v pamäti zopár biblických veršov. Pochopila som, že Boh ako najvyššia autorita v celej existencii má s ľudstvom, Zemou, plán, stal sa človekom, prišiel na túto Zem, aby nám ukázal v jeho Synovi Ježišovi Kristovi božskú podstatu, aby kto v Neho uveril mohol žiť ako On, mal nové vzkriesené telo, mal vzkriesený nový život ako On, bol duchovne aj fyzicky zkriesený ako Ježiš, žil večne s Bohom Otcom po smrti ako Ježiš. Odmenou za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život… https://www.bible.sk/cz/evanjelicky/rimanom/6/23

Pri čítaní textov Nového zákona, mi tie verše dávali zmysel… Začala som viac študovať podľa kresťanských kurzov Bibliu, otázky, odpovede, zvýrazňovala som si jednotlivé verše farbičkami, fixkami, robila si kartičky, boli to k veci, otázky zaoberajúce sa životom, Božím charakterom… rôzne odpovede, biblické verše, ktoré som sa učila naspamäť. Boh takýmto spôsobom v podstate preprogramovával moju myseľ, učila som sa, kto je Duch svätý, Boh, Ježiš, my ľudia, svet, stvorenie, prečo sme tu, atď. hľadala odpovede, vyhľadávala témy v jednotlivých veršoch v kontexte. Sedela som doma na posteli alebo za stolom a študovala, trvalo to tri roky, učila som sa nahlas modliť, viesť úprimné modlitby, vlastnými slovami, vždy som stretla nejakú literatúru, aj kamoška mi poslala tašky kresťanských kníh zaoberajúcich sa vierou v Boha, dievča z Košíc mi dalo kresťanské časopisy, ktoré písali v o.z. kde pracovalo, rôzni mladí ľudia a ja som sa tiež pridala k týmto mladým ľuďom, občas niečo do časopisu napísala. Občas som niektorým písala také listy s názormi, že mali úroveň kázní lídrov tých mladých ľudí. Vonku na ulici, keď som niekoho stretla, som bola vnímavejšia, odvážnejšia konať. Občas som do rodinných situácií zasahovala vypisovaním samolepiacich odkazov na chladničku, dvere, okno s konkrétnymi veršami, ktoré možno ťali do živého… otec si začal trochu čítať Bibliu, keď videl ako študujem, ale netrvalo to dlho… Postupne ma viera v Boha spojila s mladými ľuďmi v Košiciach, odišla som v 24r. z domu… vytvorili mi tam priestor v novovytvorenom kresťanskom kníhkupectve s moderným atypickým dizajnom, policami, knihy, hudba, kazety, cd, vhs, dvd, samolepky, pohľadnice, handmade atď. bavilo ma to, mohla som tvoriť aj vlastné výrobky a predávať. Prispievala som aj do ich časopisu, pomáhala aj iné kancelárske práce, balenie, lepenie obálok, prepisovanie článkov, atď. bol to tím, ktorý viedol oblastné centrá po celom Slovensku, boli sme centrála v Košiciach v rámci ekumény, ale aj evanjelickej cirkvi priamo sídliacej vo dvore Zvonárskej ulice v Košiciach v Starom meste. Učila som sa tam duchovne rásť, najviac ma bavili psychologické knihy, kresťanská psychológia z vydavateľstva Porta Libri, Návrat domů, Portál, pár vyučujúcich kníh atď… bolo z čoho vyberať, sama som ľuďom dokázala súcitne, empaticky vybrať literatúru, ak sa ma opýtali, popísali situáciu, robila som v podstate psychologické poradenstvo prostredníctvom kníh a rôznych veršov na pohľadniciach, vedela som ľuďom vybrať ten správny verš pre danú životnú situáciu, tému, ktorá ľudí zaujímala a hovoriť o nej, ak ľudia mali chuť sa aj o tom porozprávať ich povzbudiť. Chodievali sme na rôzne kresťanské akcie, vždy to bolo o témach, s vyučujúcim charakterom, konferencie, kurzy, tábory, festivaly… veľa som sa naučila, ma to duchovne posunulo v rôznych oblastiach, niektoré mali aj dramatický priebeh, ale vždy sa to s vierou v Boha, s Bohom dalo prekonať. Boh riešil cez týchto ľudí môj život aj keď neboli dokonalí. Prišlo aj pár sklamaní, bol to rôzdiel než, čo som sa učila v Biblii, a čo som videla v praxi, aj keď sa snažili, snažila som sa to všetko vyriešiť. Bolo to tam celé zahltené programami pre mladých a rodiny, bolo to o programoch, no aj tak cez to Boh konal, no myslím si, že človek by mal mať viac osobný vzťah s Bohom ako ja cez Bibliu doma atď, ale všetko má svoje levely i pády, posuny, bolo to dobré v podstate, dodnes potrebujem žiť v súlade s Bibliou, Božím slovom, preto do dnes chodím kvôli sebe a ľuďom, ktorí premýšľajú, učia sa z Biblie, modlíme sa spolu, posúva nás to, riešime spolu v kontexte s Bibliou svoje rôzne životné situácie vo forme rôznych skupiniek osobnejších, menej osobných, viac vyučujúcich v podobe kázní na rôzne témy. Zároveň sme, žijeme stále v tomto svete, na tejto zemi vo viere v Boha. Boh stále koná, a zďaleka som neopísala dopodrobna každú oblasť života, tému, ale to sa človeku vracia spätne, buduje si duchovný dom na skale, Kristovom učení, samotnej osobe Krista, Boha. Mohla by som tu odpovedať na rôzne témy, toľko toho vieme. Boh to robí, vyučuje, buduje ľudí pre svoje kráľovstvo, jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, je iné. Musela by som si vytvoriť osobitnú stránku len pre túto tému, keby som ľuďom chcela povedať všetko, čo o Bohu viem. Keby som to urobila a začala učiť, samú seba by som tým budovala, ale neviem, či to chcem, je už toľko kresťanských stránok. Možem aspoň pár odporučiť: https://hladamboha.sk/ , pre charizmatickejších https://godzone.sk/ , https://fireproduction.sk/ , http://www.inyrozmer.sk/ , https://www.mpks.sk/ , http://www.tckompas.sk/

Neskôr po o.z. som sa oddelila, začala som sa venovať, svojej vlastnej tvorbe, zamerala som sa na podnikanie, umeleckú komunitu mimo cirkvi, s tým, že už je môžno čas osloviť, odovzdať iným, to, čo som sa v období v o.z. naučila. Začala som si postupne pridávať na facebook pár ľudí aj z umeleckej brandže, začala som postupne oslovovať ľudí písaním na fb profile svedectvá, príbehy o Bohu, krátke, dlhé… viac sa vnárala do súčasného sveta, no zároveň ostávala v kontakte s kresťanskou komunitou, no zároveň som si udržiavala odstup, bola som ako keby medzi dvoma brehmi, a spájala komunitu mimocirkevnú s kresťanstvom, ukazovala cestu k Bohu. V súčastnosti sa zameriavam viac na rodinu, vlastnú výtvarnú tvorbu, maľbu, handmade, súčastný život. Môj zdravotný stav sa zhoršuje, aktivity obmedzujú, utrpenie stúpa, ale duchovný život rastie. Dospievam, a mám ešte čo robiť, no všetko má svoj čas. Minulý a tento nový rok som sa musela rozlúčiť so svojimi rodičmi, odišli na večnosť, vyvstali vo mne otázky, či som urobila pre nich, pre ich spásu maximum, preto som si aj znovu pozrela po maminej smrti veci o znovuzrodení, svedectvá na youtube medzi nebom a peklom, lebo v podstate sú len dve cesty, nebo, peklo, súd, tam je všetko jasné. Je dôležité o takýchto veciach s ľuďmi priamo hovoriť, ide o večnosť, kde človek strávi po smrti, večnom súde, večnosť, aj keby sa človek mohol javiť ako veriaci, môže minúť cieľ, ak nie je znovuzrodený, neverí… https://www.google.com/search?q=%C4%8Do+je+to+znovuzrodenie&ie=UTF-8&oe=UTF-8&hl=sk-sk&client=safari. Ježiš sám na konci evanjelií povedal… je to v Biblii zapísané: Na svete máte súženie, verte v Boha, verte vo mňa, ja som premohol svet… Kážte evanjelium do celého sveta… činte mi učeníkov všetky národy…

Som skôr tichý pozorovateľ, pisateľ, konateľ, ktorý zároveň žije svoj život, rozlišuje atmosféru v spoločnosti, zároveň sa nechávam viesť Bohom, snažím sa držať viery v Boha, podstaty Biblie v celom jej kontexte od začiatku až po koniec.

Tiež robím chyby, ale snažím sa byť úprimná pred Bohom, a denno-denne ich predkladať pred Boha, Ježiša Krista, Ducha Svätého v modlitbách a prosbách o odpustenie, a snažiť sa ich naprávať, žiť bez chýb, niektoré nejdú zmeniť hneď, ale modlím sa o milosť. Je to dôležité, ako aj čítať Bibliu.

Ale je pravda, že jediné, čo ma na tejto zemi okrem života s Bohom a s ľuďmi na ceste k Nemu ešte baví, je aj tvorenie, kreatívne, výtvarné, módne atď.

Asi som to celé napísala stručne a vecne, ale život je viac ako písanie… je o prítomnosti, každodenných výzvach, zážitkoch, prekvapeniach, vnútornej sile, moci, láske ku existencii, otázkach, hľadaniach, odpovediach, o Bohu, radosti, utrpení… o pravde atď. Snažím sa byť… citlivá.