MEDZI BERLÍNOM A LONDÝNOM: REFLEXIA CESTY Z PERIFÉRIE DO CENTRA

Rok 2024 sa v mojej tvorbe zapíše ako zlomový moment, kedy sa intímny priestor môjho ateliéru prvýkrát konfrontoval s dynamickým prostredím svetových metropol. Dňa 12. júla 2024 som mala tú česť zúčastniť sa vernisáže kolektívnej výstavy v Berlíne, po ktorej nasledovala novembrová prezentácia v Londýne. Pre moju autorskú identitu to bola premiérová skúsenosť so zahraničným výstavným kontextom – skúsenosť, ktorá ma postavila pred otázky o povahe súčasného umeleckého trhu a mieste jednotlivca v ňom.

Hoci som umelecké vzdelanie ukončila už pred časom, intenzívnej maľbe som sa dlhšie venovala len sporadicky. Do týchto európskych centier som preto nevstupovala s dravosťou etablovaného mena, ale s pocitom, ktorý by som opísala ako „pokora nováčika“. Tento vnútorný postoj – akási tvorivá skromnosť – mi paradoxne umožnil vnímať okolitý ruch s nezaťaženou optikou.

Úspech v Berlíne a Londýne okamžite vyvolal reťazovú reakciu v podobe ďalších ponúk z prestížnych lokalít ako Miami, New York, Los Angeles, Paríž či Grécko. Avšak práve v tomto bode sa pre mňa začína diskusia o etike a ekonomike umenia. Mnohé z týchto pozvaní sú podmienené vysokými vstupnými poplatkami, čo odhaľuje druhú, menej romantickú tvár umeleckého sveta.

Ako autor stojaci na prahu tohto globálneho biznisu si nemôžem nevšimnúť, že súčasný systém je často nastavený ako exkluzívna hra pre majetných. Ak by umelecké dielo neprešlo úspešnou trhovou validáciou (predajom), celá táto medzinárodná ambícia by sa stala ekonomicky neudržateľnou. Tento biznis ráz umenia vo mne vyvoláva ambivalenciu – na jednej strane je tu túžba zdieľať moju víziu so svetom, na druhej racionálne vedomie finančného rizika.

Napriek lákavým svetlám amerických či francúzskych galérií sa preto rozhodujem kráčať cestou postupnosti. Moja stratégia zostáva jasná: držať sa pri zemi a nepodľahnúť ilúzii okamžitej slávy, ktorá je vykúpená neprimeranou investíciou. Umenie pre mňa zostáva v prvom rade hľadaním autenticity, nie len položkou v rozpočte, a tento „nováčikovský“ zápal je tým najcennejším, čo si chcem v procese tvorby uchovať.