Mám za sebou svoj príbeh, svoje zdravotné limity, ktoré ma naučili jednu vec: Môj čas je drahý.
Dnes už neriešim, kto čo kopíruje alebo kto sa „tlačí“ do môjho mesta, aby ukázal, že on je ten „umelec“. Je mi to úprimne jedno. Pochopila som, že ak sa budem stále obzerať za inými, stratím to jediné, čo mám – svoju vlastnú cestu.
Každý z nás má iný životný príbeh. Môj príbeh je poznačený svalovou dystrofiou – stavom, ktorý mi nedovolil študovať v mestách, kde by som chcela, a ktorý mi dnes určuje tempo, akým tvorím. Moja energia nie je nekonečná, a preto ju nechcem míňať na lokálne vojny o to, kto „bol prvý“ v Košiciach alebo na Slovensku.
Svet umenia na Slovensku má svoje pravidlá, ktoré sú neraz neviditeľné, ale o to tvrdšie. Ak nemáte za sebou prestížnu vysokú školu, cesta do lokálnych galérií je často uzamknutá. Pre mnohých z nás, ktorí sme nemali možnosť študovať na VŠVU kvôli zdravotným obmedzeniam a tým pádom aj geografickej nedostupnosti, sa umenie stáva skôr intímnym bojom o vyjadrenie než cestou za uznaním kurátorov.
Slovenský galerijný systém je nastavený na určité kasty. Pre umelcov, ktorí tvoria mimo oficiálnych inštitúcií a mimo „akademického kánonu“, je tento priestor často uzavretý. Rozhodla som sa, že túto bariéru nebudem obchádzať, ale jednoducho ju preskočím.
Kašlem na lokálne „elitárstvo“. Ak slovenské galérie potrebujú papier a nie talent, nech si ho užijú. Moje publikum nie je tam.
Ak ma domáci systém neprijíma, hľadám priestor inde. Svetový trh je otvorený digitálnym technológiám a možnostiam, kde rozhoduje vizuál a emócia, nie pečiatka z diplomu.
Ja som s maľbou začala po svojom. V roku 2012 som v monochromatickej geometrii našla niečo, čo mi dávalo zmysel. Mala som chuť experimentovať, hľadať. A viete, čo som zistila? Že na Slovensku to funguje ako v sklenenej bubline. Ak nehráš ich hru, ak nemáš ten správny diplom, výzor, politický názor, si „nikto“. A ak sa náhodou stane, že sa tvoje nápady objavia u niekoho, kto má lepšie kontakty, je to tvoja chyba, že si „málo známa“.
Veľa ľudí sa ma možno v duchu pýta, prečo sa moja tvorba mení. Prečo som začala s geometriou, prečo som sa inšpirovala vtedajším trendom polygonálnej grafiky v roku 2012 a kam smerujem dnes. Odpoveď je jednoduchá: Umenie nie je statický bod.
Áno, v roku 2012 som cítila potrebu reagovať na vizuálne trendy, ktoré hýbali svetom. Bola to moja cesta, ako pochopiť kompozíciu a ako preniesť digitálne nápady na plátno. Mnohí umelci hľadajú svoj štýl práve cez túto cestu – cez „nasávanie“ toho, čo je okolo nás. Ale zatiaľ čo pre niekoho sa geometria stala celoživotnou značkou, pre mňa sa stala základným kameňom, na ktorom dnes staviam niečo oveľa osobnejšie.
Moja cesta k maľbe nebola priama. Nezačínala som v ateliéroch na VŠVU, začínala som zvedavosťou a potrebou premeniť vnútorný svet na vizuálnu formu. Od roku 2012, kedy som začala experimentovať s monochromatickou geometriou, som si prešla mnohými etapami. Dnes však viem, že hľadanie formy nie je o kopírovaní trendov, ale o nachádzaní vlastného „svetla“.
Fosfor ako návrat k sebe. Fascinuje ma svetlo a to, ako sa maľba mení v čase a v priestore. Je to technika, ktorá je pre mňa autentická. Je to „živé“.
Dnes sa v mojom okolí objavujú paralely s tvorbou iných umelcov, ktorí majú silnejšie zázemie, vyššiu verejnú známosť a možno aj iné možnosti, ako budovať svoju kariéru. Priznávam, v istej fáze som zo zvedavosti siahla po podobných prvkoch. No uvedomila som si, že toto nie je cesta. Kopírovať niekoho, kto vás možno v minulosti prehliadol, je strata vlastnej autenticity.
Porovnávať sa s niekým, kto má iné východiskové podmienky, je neférové voči mne samej. Moja hodnota nespočíva v počte výstav na Slovensku, ale v tom, že napriek diagnóze stále tvorím. Moje telo mi určuje limity, ale moja myseľ a cit pre farbu a kompozíciu limity nemajú. Chcem tvoriť to, čo viem najlepšie, čo mi ide najlepšie, kým mi to moje telo dovolí.
Moje telo mi určuje, koľko energie do toho môžem dať, a preto každú minútu pri plátne venujem len tomu, čo ma baví. Už žiadne „okato sa inšpirovať“ niekým iným len preto, aby som zapadla. Budem robiť to, čo ma baví, aj keby to malo byť úplne iné ako všetko ostatné.
Maľba pre mňa nie je len o bezduchej estetike na stenu, je to proces. Proces, pri ktorom rešpektujem limity svojho tela a zároveň posúvam limity svojho prejavu.
To, čo iní vnímajú ako izoláciu, ja vnímam ako priestor na čistú tvorbu. Nemám čas na lokálnu politiku a „umenie pre smotánku“. Mám čas len na to, čo je skutočné.
Nechcem byť súčasťou systému, ktorý sa bojí konkurencie a potrebuje nálepky, aby ocenil kvalitu. Chcem tvoriť umenie, ktoré svieti vlastným svetlom – doslova aj metaforicky.
Ak chcete lepšie pochopiť moju cestu a východiská mojej tvorby, odporúčam vám prečítať si môj článok o technikách maľby.
No products in the cart.