PREČO SA MI ŤAŽKO HOVORÍ V UMELECKÝCH KRUHOCH O VIERE V BOHA

Vstúpiť do umeleckého sveta s otvorenou kresťanskou identitou občas pripomína balansovanie na tenkom lane. Spätne, keď hodnotím situácie, do ktorých ma priviedli vlastné rozhodnutia, si uvedomujem, že som mala – a možno občas stále mám – problém verejne a verbálne hovoriť o svojej viere. Najmä vtedy, keď išlo o ľudí, s ktorými som túžila úzko spolupracovať, a zároveň som tušila, že v nich rezonujú otázky, na ktoré by som mala či chcela odpovedať.

Bolo to riziko povolania. Človek má v takých chvíľach pocit, že je zatlačený do kúta. Hovoriť, či nehovoriť? A ak hovoriť, tak ako? Obavy, aby som si danú osobu alebo celú tvorivú komunitu neznepriatelila len preto, že moja odpoveď nezapadá do očakávaného rámca, patrili k najvyčerpávajúcim momentom mojej praxe.

Tlak prostredia a vnútorné dilemy

Umelecká scéna sa často nesie v liberálnom a progresívnom duchu. Keď sa názory na morálku, spoločnosť či chápanie človeka ocitnú v ostrej konfrontácii s biblickým učením, ocitá sa veriaci umelec v neustálom napätí.

• Strach z vyčlenenia: Obava, že ak človek pravdivo pomenuje svoje hodnoty, stratí profesionálne príležitosti alebo umeleckú kredibilitu.

• Únava z obhajoby: Nemám v sebe energiu neustále vysvetľovať a bojovať s prúdmi doby, ktoré sa bijú s mojím chápaním svätého, spravodlivého a milostivého Boha.

• Hľadanie rovnováhy: Zatiaľ čo písomne, online či neverbálne sa viem vyjadrovať jasne, živý, priamy rozhovor vyžaduje niečo viac – obojstrannú ochotu skutočne počúvať.

Kde je cesta k autentickému dialógu?

Integrácia seba, ako verejne sa vyjadrujúcej veriacej ženy, do liberálneho umeleckého prostredia nie je jednoduchá. Niekedy mám pocit, že som s tým zápasila v minulosti, inokedy, že tento boj prebieha v jemnejších nuansách aj dnes. A občas si uvedomujem, že už niet pred čím utekať – dôležitý je vnútorný pokoj.

Viem, že hovoriť by sa mi darilo omnoho ľahšie vtedy, ak by druhá strana bola skutočne komunikatívna a mala prirodzený záujem viesť úprimný dialóg. Skutočné umenie totiž nestojí na nálepkovaní, ale na hĺbke.